Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránkuZaložiť e-shop
aktualizované: 04.12.2016 10:19:47 

Zbor sv. Petra a Pavla v Seni

o viere

 

Príbeh na zamyslenie.

Kým muž opravoval auto, jeho syn zobral do ruky kameň a poškrabal ho.

Muž chytil svojho syna a zo zúrivosťou niekoľkokrát ho udrel po ruke.

Neuvedomil si však, že ho bije francúzskym kľúčom. Chlapček v
nemocnici stratil všetky svoje prsty kvôli zlomeninám.

A potom sa opýtal svojho otca s unaveným pohľadom v očiach: Oci, kedy
mi znova narastú prsty?

Otec, vedomý si vážnosti situácie, nebol schopný povedať vôbec nič.

Šiel späť k svojmu autu a viackrát do neho kopol.

Rozhorčený si pred neho sadol a pozeral sa na škrabance.

Chlapec tam napísal: "MILUJEM ŤA TATI!"



Veci sú na používanie, ľudia sú na milovanie!



Problém v dnešnom svete spočíva v tom, že ĽUDIA sú používaní   a VECI
sú milované.

Preto je ľudstvo tam, kde je...

 

 

                                                                         Slová Svätého Otca Františka:
 

 

Potrebujeme svätcov bez sután a závojov. Potrebujeme džínsových a teniskových svätcov.

Potrebujeme svätcov, ktorí idú do kina, počúvajú hudbu a prechádzajú sa so svojimi priateľmi a kamarátmi.

Potrebujeme svätcov, ktorí Boha dávajú na prvé miesto, ale vynikajú aj na vysokej škole.

Potrebujeme svätcov, ktorí si nájdu čas na každodennú modlitbu a sú schopní čistej lásky, alebo posväcujú čistotu.

Potrebujeme moderných svätcov, svätcov XXI. storočia, ktorí vytvárajú svoju duchovnosť pre túto dobu.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí sú zaviazaní a odhodlaní pre potreby chudobných a nutné sociálne zmeny.

Potrebujeme vo svete žijúcich svätcov, vo svete sa posväcujúcich svätcov, ktorí sa neboja žiť vo svete.

Potrebujeme svätcov, ktorí pijú Colu, jedia hot-dogy, používajú internet a i pod...

Potrebujeme takých svätcov, ktorí milujú Eucharistiu a nehanbia sa cez víkend piť pivo, alebo jesť pizzu so svojimi priateľmi.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí majú radi kino, divadlo, muziku, tanec a šport.

Potrebujeme svätcov spoločenských, ktorí sú otvorení, normálni, priateľskí, veselí a sú dobrými priateľmi.

Potrebujeme takých svätcov, ktorí žijú v tomto svete a vedia si vychutnať dobré a čisté veci tohoto sveta, ale predsa sa nestanú svetskými...

10 krokov od sv.otca Františka ako sa stať svätým:
 

1. Spoznaj Božiu lásku a nasleduj Boha celým srdcom
 

2. Venuj svoj život službe iným

3. Utrpenie a protivenstvá znášaj bez nenávisti
 

4. Maj radosť v srdci a odovzdávaj ju aj ostatným
 

5. Modli sa

6. Ži podľa blahoslavenstiev (Mt 5,3-12)
 

7. Maj jednoduché a pokorné srdce
 

8. Buď milosrdný, nie násilnícky
 

9. Trp s trpiacimi, raduj sa s radujúcimi
 

10.Buď tvorcom zmierenia a pokoja

 



   

 

 Príbeh na zamyslenie.

 

 

Vrátil som sa domov, moja manželka práve prestierala stôl k večeri, chytil som ju za ruku a povedal som jej: - Musíme sa porozprávať.- Sadla si a začala pokojne jesť. Uvidel som bolesť v jej očiach. Ponáhľal som sa a nevedel som, čo povedať. No musel som jej oznámiť, o čom som už dlho premýšľal. -Chcem sa rozviesť, - začal som pokojne. Zdalo sa mi, že moje slová ju nerozčúlili, namiesto toho sa ma mäkko opýtala: -Prečo? Vykrútil som sa a neodpovedal jej, čo ju nahnevalo. Moje srdce teraz patrilo Džejn. Neľúbil som viac svoju ženu. Iba som ju ľutoval! Nasledujúci deň som sa vrátil domov veľmi neskoro a videl som ju, ako niečo píše za stolom. Nevečeral som, iba som si ľahol do postele a hneď som aj zaspal, pretože som bol unavený po bohatom dni s Džejn. Ráno mi oznámila svoje podmienky rozvodu. Nič odo mňa nechcela, iba ma prosila o jeden mesiac odkladu nášho rozvodu. Prosila ma, aby sme sa za tento jeden mesiac snažili zo všetkých síl žiť maximálne normálnym životom. Uviedla veľmi jednoduché príčiny. Náš syn mal o mesiac skúšky a ona nechcela narušiť jeho prípravu naším rozvodovým procesom. Mne to vyhovovalo. No mala ešte jednu prosbu. Prosila ma, aby som si spomenul na začiatok nášho rodinného spolunažívania, ako som ju niesol na rukách do izby ako v deň našej svadby. Prosila ma, aby som ju každé ráno počas tohto mesiaca nosil na rukách z našej spálne k vchodovým dverám. Pomyslel som si, že sa zbláznila. Len preto, aby som urobil naše posledné spoločné dni znesiteľnými, prijal som jej zvláštnu požiadavku. Medzi nami nebolo blízkosti a intímnosti, čo ešte viac zdôrazňovalo moje rozhodnutie rozviesť sa. Preto, keď som ju niesol v prvý deň, vyzerali sme veľmi nešikovne. Náš syn so smiechom tlieskal: -Oco nesie mamu na rukách. Jeho slová ma pichli. Zo spálne do obývačky, potom k dverám, išiel som viac ako desať metrov držiac ženu na rukách. Zatvorila oči a povedala mäkko: -Nehovor nášmu synovi o rozvode. Prikývol som a cítil som, ako sa ma to na chvíľu dotklo. Pustil som ju pri dverách a ona vyšla von smerom na autobusovú zastávku, aby odišla do práce. Ja som odišiel do kancelárie. Vošiel náš syn a povedal, že je čas vyniesť mamu. Moment, keď otec vynáša na rukách jeho matku, sa stal základnou súčasťou jeho života. Moja manželka kývla rukou na syna, aby podišiel bližšie a silno ho objala. Otočil som sa. Bál som sa, že si to rozmyslím v túto poslednú minútu. Potom som ju vzal na ruky, keď som šiel zo spálne cez obývačku do predsiene. Jej ruka obvinula moju šiju mäkko a prirodzene. Držal som jej telo pevne a blízko, tak isto, ako v deň našej svadby. Ale jej oveľa menšia váha ma znepokojila. V posledný deň, keď som ju držal na rukách, zmeravel som. Syn odišiel do školy. A ja som ju ešte stále silno držal. Povedal som jej, že som si nevšímal, že v našom vzťahu jednoducho chýbala blízkosť. Odišiel som do kancelárie, a tak rýchlo som vyskočil z auta, že som ani nezatvoril dvere. Bál som sa, že čokoľvek, čo ma zdrží, donúti ma rozmyslieť si to, čo som práve chcel urobiť. Vyšiel som po schodoch. Džejn otvorila dvere a ja som jej povedal: -Prepáč, Džejn, nechcem sa rozvádzať. Džejn sa akoby zrazu prebudila zo sna. Dala mi facku, potom zabuchla dvere a rozplakala sa. Zišiel som dole a odišiel autom preč. V kvetinárstve, po ceste domov, som objednal kyticu kvetov pre moju ženu. Predavačka sa ma opýtala, čo má napísať na kartičku. Usmial som sa a povedal jej: -Budem Ťa vynášať na rukách každé ráno, kým nás smrť nerozdelí!!! V ten večer som odišiel domov s kvetmi v rukách a s úsmevom na mojej tvári, vyletel som po schodoch a našiel som svoju manželku v posteli – mŕtvu. Moja manželka bojovala počas mnohých mesiacov s rakovinou, no ja som bol tak zaujatý Džejn, že som si to ani len nevšimol. Vedela, že skoro umrie a chcela ma uchrániť od negatívnej reakcie nášho syna v prípade, že by sme sa rozviedli. Aspoň v očiach nášho syna som – ja - milujúci manžel. Drobnosti v našich rodinných vzťahoch – to je to, čo má skutočne význam, nie je to dom, ani auto, ani peniaze v banke. Preto si nájdite čas na svoju polovičku a robte tie drobnosti jeden pre druhého, tie, ktoré vytvárajú blízkosť a rodinné vzťahy. Aby ste mali naozaj šťastnú rodinu

     

                     ~SMRŤ~  
                             Nádherný príbeh. ..   


Starý chorý muž prijal od svojho lekára zlú správu.

Ako sa pripravoval na odchod z ordinácie, otočil sa a oslovil lekára.

 

Pán doktor, bojím sa smrti. Povedzte mi, čo je tam na druhej strane dverí?  

Lekár veľmi potichu odvetil: ,,To neviem,,

 

,,Vy to neviete? Ste kresťan a neviete čo je na druhej strane?,,

 

Lekár sa zamyslel a chytil kľučku dverí svojej ordinácie. Z druhej strany bolo počuť škrabanie a kňučanie. 

Ako náhle lekár otvoril dvere do ordinácie zo súkromnej časti vbehol

dnu jeho pes. Vyskakoval v nespútanej radosti, že našiel svojho pána.

 

Lekár sa obrátil na pacienta: ,,Videli ste môjho psa? Nikdy v tejto ordinácii nebol a nevedel čo je vo vnútri. Nevedel nič, okrem toho, že je tu jeho pán... A keď sa dvere otvorili, vstúpil bez obáv. Viem málo o tom, čo sa nachádza na druhej strane po smrti. Ale viem jednu vec...

 

Je tam môj Pán a to úplne stačí...            

       

Príbeh......hodný zamyslenia


Bolo raz jedno slepé dievča, ktoré nenávidelo seba a celý svet za to,
že nemôže nič vidieť.
Mala vrodenú vadu a nikdy nič a nikoho nevidela.
Každého neznášala, okrem svojho chlapca.
On bol stále s ňou a vo všetkom jej ochotne pomáhal. Raz mu povedala,
že ak by mohla niekedy uvidieť svet, hneď by sa za neho vydala.
Stalo sa jedného dňa, že sa konečne po dlhom čase našiel darca očí pre
túto dievčinu.  A tak sa konečne tešila, že uvidí celý svet a tiež
svojho milovaného... Chlapec sa jej hneď po operácii prišiel opýtať:
"Tak, teraz keď už uvidíš celý svet, vydáš sa konečne za mňa?"
Dievčina sa usmiala, ale keď otvorila svoje nové oči a po prvýkrát
uvidela svojho milého, ostala v šoku! Bol tiež slepý... Začala
premýšľať o svojom novom živote a nakoniec ponuku slepého chlapca na
sobáš odmietla!
Chlapec odišiel smutný preč... O pár dní jej prišiel od neho list,
napísaný rukou kamaráta. Mladík jej poďakoval za všetky krásne chvíle,
ktoré spolu prežili, a na konci listu stálo:

A DAJ, PROSÍM, POZOR NA MOJE OČI!

 

Čo na to hovoríte?
Tento príbeh krásne vypovedá o tom, akí sme my ľudia vo svojej podstate. Po niečom veľmi túžime, dávame sľuby a predsavzatia, že ak sa splnia naše túžby, tak......a potom, keď sa to splní, tak si zase nájdeme niečo, čo nám nevyhovuje a tak to ide stále dookola....nikdy nie sme spokojný a vďačný za to všetko, čo sa nám každý deň tak bohato dostáva. Ani to všetko nedokážeme prijať, tak je toho veľa, ale my chceme stále viac a viac. 

A preto len ten, kto dokáže prijímať bez podmienok a očakávaní, s pokorou a vďakou za všetko, čo do jeho života príde, len ten dokáže byť naozaj šťastný a spokojný.

 
Existuje život po pôrode?

V brušku boli raz tri embryá… 
Jeden z nich bol malý veriaci, druhý malý pochybovač a tretí bol malý skeptik.  
Malý pochybovač sa pýta: Veríte vlastne na život po pôrode?  Malý veriaci: Áno, je jasné, že to existuje. 
Náš život tu je naplánovaný len na to, aby sme rástli a aby sme sa pripravili na život po pôrode, 
aby sme boli dosť silní pre to, čo nás čaká.  Malý skeptik: Blbosť. To predsa neexistuje. 
Ako by vôbec mal vyzerať život po pôrode?  Malý veriaci: Ani ja to neviem presne. 
Ale určite tam bude oveľa jasnejšie ako tu. A možno tam budeme pobehovať a jesť ústami.  
Malý skeptik: To je haluz! Pobehovať, to sa predsa nedá. A jesť ústami, aká smiešna predstava. 
Existuje predsa pupočná šnúra, ktorá nás živí. Okrem toho je nemožné, aby bol život po pôrode, 
pretože pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.  Malý veriaci: Ale áno, určite je to možné. 
Bude to akurát všetko inak.  Malý skeptik: Ešte sa nikto nikdy po pôrode nevrátil späť. 
Pôrodom náš život končí. A život je jedno trápenie a je temný.  
Malý veriaci: Aj keď presne neviem, ako bude vyzerať život po pôrode, 
v každom prípade budeme potom vidieť mamu a ona sa o nás postará.  Malý skeptik: Mama?! 
Ty veríš na nejakú mamu? A kdeže je?  Malý veriaci: Veď tu všade okolo nás. 
Sme a žijeme v nej a skrze ňu. Bez nej vôbec nemôžeme existovať.  Malý skeptik: Hlúposť! 
Nič z nijakej mamy som ešte nevidel, takže nemôže ani existovať.  
Malý veriaci: Niekedy, keď sme úplne ticho, môžeš ju počuť spievať. Alebo cítiť, keď hladká náš svet. 
V každom prípade verím, že náš vlastný život začne až potom…


 


MALÉ ZAMYSLENIE
 
Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol 1000 korunovú bankovku.
V miestnosti, kde bolo 200ľudí, sa opýtal: >Kto by chcel túto 1000 korunovú bankovku?
Ruky sa začali dvíhať.
Povedal: Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte, aby som s ňou niečo urobil.
Začal bankovku mačkať. Potom sa opýtal: Kto ju ešte stále chce?'
>Ruky boli znovu vo vzduchu.
Dobre, odpovedal, a čo ak urobím toto? Hodil bankovku na zem a začal ju mačkať topánkou.
Potom ju zodvihol, pomačkanú a pošliapanú.
A teraz, kto ju ešte stále chce? Ruky znovu vyleteli do vzduchu.
>Priatelia moji , naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu nato, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete,protože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún.
Mnohokrát sme v živote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zemerozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítimesa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebočo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu.
>Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále stenedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich životov nemá svojpôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME.
Si jedinečný - nikdy na to nezabudni.
>S pozdravom Tvoj priateľ.
>

 

 

 

 

Skupinavysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami prišla na návštevu zasvojím profesorom z univerzity. Reč sa čoskoro zvrtla na sťažnosti na stresdoma i v práci. Profesor ponúkol svojim študentom kávu, odišiel do kuchyne avrátil sa s kanvicou a zbierkou najrôznejších šálok – porcelánových,umelohmotných, sklenených, starých i moderných, lacných i drahých – apovedal im, nech sa obslúžia. Keď už všetci sedeli so šálkou kávy, profesorpovedal:
„Pozrite sa – všetky tie pekné a drahé šálky ste si rozobrali a na táckeostali už len tie lacné a opotrebované. Hoci je normálne, že chcete preseba len to najlepšie, je to súčasne hlavný zdroj vašich problémov a stresu.
To, o čo vám všetkým v podstate išlo, bola totiž káva, nie šálky. Ale podvedomeste si vyberali tie najkrajšie šálky a rovnako podvedome ste ich porovnávali sošálkami tých druhých.
A teraz porozmýšľajte: Život je káva a vaša práca, peniaze a spoločenské uznaniesú len šálky. Sú len prostriedkom, ktorý obsahuje a udržiava Život, ale nemeniakvalitu Života. Niekedy, keď sa sústredíme len na tú šálku, zabudneme sivychutnať kávu, ktorú v nej dostávame.
Takže nedovoľte, aby u vás dominovali šálky... vychutnávajte si radšej kávu!"

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Učitel filozofie jednoho dne přisel, do třídy.
Když se studenti usadili, vzal ze šupliku nádobu a naplnil ji až po povrch kameny.
Potom se zeptal studentů, zda si mysli, že je nádoba plná?
Studenti s nim souhlasili, že je.
Potom profesor vzal krabičku s kamínky a vysypal je do nádoby s kameny,
zatřásl nádobou a samozřejmě, že kamínky popadaly mezi kameny.
Profesor se zeptal znovu. Je teď nádoba plná? Studenti se pousmáli a souhlasili, že je.
Ale profesor vzal krabičku s velmi jemným piskem a vysypal ho do nádoby.
Samozřejmě písek vyplnil i ty nejmenší mezírky mezi kameny.
Ted už byla nádoba opravdu plná.

Potom profesor řekl:

Touto ukázkou jsem chtěl znázornit, že život je jako tato nádoba.Kameny znázorňují důležité věci ve vašem životě. Jako jsou vaše rodina, partner, zdraví, děti...,všechno, co je tak důležité.
Kdyby jste to ztratili, bylo by to velmi zničující.

Kamínky znázorňuji ostatní, méně důležité věci. Například vaše zaměstnáni, dům, auto...
A písek je všechno ostatní. Drobnosti.
Když dáte písek do nádoby jako první, nezůstane vám žádné místo pro kameny.
To stejné platí v životě.
Když budete ztrácet čas a energii na drobnosti, materiální věci, nikdynebudete mít čas na věci, které jsou skutečně důležité.
Věnujte pozornost rozhodujícím věcem ve vašem životě.
Hrajte si se svými dětmi, vezměte svého partnera tancovat...
Vždy bude čas jit do práce, uklidit dům, uvařit oběd, nakoupit…
Dejte si záležet na kamenech (věci, na kterých vám skutečně záleží). Určete si své cile.

To ostatní jsou jen kamínky a písek.
-------------------------------------------------------------------------
Na rozcvičenie mysle

Univerzitný profesor na jednej známej vysokej škole, vyzval svojich
študentov otázkou: "Stvoril Boh všetko čo existuje?" A študent odvážne
odpovedal: "Áno!" "Stvoril Boh naozaj všetko?" - spýtal sa profesor.
"Áno, iste" - zopakoval študent.
No profesor namietol: "Keď Boh stvoril všetko, čo existuje, tak stvoril
aj zlo. A na základe toho na čo sme doteraz prišli, môžeme tvrdiť, že Boh
je zlo."

Študent najprv nemal slov na túto definíciu a stíchol. Profesor bol so
sebou spokojný a chvastal sa ostatným študentom, že mu dokázal, že jeho
viera bola iba mýtus.

 

No študent sa ešte prihlásil: "Môžem sa vás niečo spýtať profesor?"
"Samozrejme!" - odvetil profesor.
Študent sa spýtal : "Existuje zima?"
"Čo je to za otázku, samozrejme že existuje, tebe nikdy nebola zima?"
Ostatní študenti sa začali smiať na jeho otázke. Mladý muž povedal: "V
skutočnosti, pane, zima neexistuje. Podľa zákonov fyziky, keď uvážime,
zima je v skutočnosti len neprítomnosť tepla. Každé telo alebo predmet je
citlivý na zmenu prostredia alebo prenos energie. Absolútna nula je
vlastne úplná neprítomnosť tepla. Vtedy sa všetka hmota stáva nehybnou a
neschopnou reakcie v tejto teplote. Zima neexistuje. Človek vymyslel
toto slovo na vyjadrenie toho ako sa cíti, keď cíti nedostatok tepla."
Študent pokračoval: "Existuje tma?"
"Samozrejme!" hovorí profesor.
No študent povedal: "Tma tiež neexistuje, tma je v skutočnosti
neprítomnosť svetla. Svetlo môžeme skúmať, no tmu nie. V skutočnosti,
môžeme použiť Newtonov pokus na lámanie bieleho svetla na mnoho farieb.
Nemôžete odmerať tmu. Jediný lúč svetla sa môže zlomiť v prostredí tmy a
osvietiť ho. Ako môžete odmerať ako tmavý je vesmír? No odmeriate silu
svetla, ktoré vydáva. Nie je to správne? Tma je slovo, ktoré vymyslel
človek, ktorý chce opísať čo sa deje, keď niekde nie je svetlo."

Nakoniec sa mladý muž spýtal profesora: "Pane, existuje zlo?"
"Samozrejme!" - ako vždy odvetil profesor. "Vidíme ho každodenne v
ľudskej nehumanite k blížnemu, zlo vidíme v mase kriminálnikov všade vo
svete. To nemôže byť nič iné ako zlo." "V skutočnosti zlo neexistuje,
pane, aspoň nie samo o sebe. Zlo je absenciou Boha. Je to ako s tmou a
zimou. Je to slovo, ktorým chcel človek vyjadriť nedostatok Boha. Boh
nestvoril zlo. Zlo je dôsledkom toho, keď človek nemá dostatok Božej
lásky. Božia láska je jeho darom v našom srdci. Je to ako zima, keď tu
nie je teplo a tma keď tu nie je žiadne svetlo."
Profesor si sadol.

Meno mladého muža: Albert Einstein

 
 
 

TOPlist